Zaručia nám mier privátni vojaci?

Vo vojenských a diplomatických kruhoch už niekoľko rokov beží diskusia, ktorá sa nám obyvateľom našich zemepisných šírok môže zdať úplne neopodstatnená. Ako ďalej so súkromnými vojenskými spoločnosťami? Aká je ich úloha, kedy, kde a za akých podmienok je ich prítomnosť, prípadný zásah legitímny. A môže takýto zásah vôbec byť legitímny? Súkromné vojenské spoločnosti, vo svete známe ako PMC (Private Military Companies) sú dnes prítomné takmer v každej konfliktnej zóne, od Iraku, Afganistanu až po najrôznejšie zóny Afriky, prípadne niektorých častí Ázie. Súkromné vojenské spoločnosti sú vlastne privátne vojenské jednotky, väčšinou špecializované na konkrétnu činnosť ako prieskum terénu, zaisťovanie a stráženie objektov prípadne celých miest, ozbrojený transport techniky, alebo ľudí. Dnes sa na trhu nachádzajú aj spoločnosti poskytujúce svojim „klientom“ komplexné služby od analýzy, cez vypracovanie stratégie až po vykonanie konkrétneho zásahu, prípadne získavaniu spravodajských informácií. Predstaviť si zamestnanca takejto spoločnosti asi nebude žiadny problém. Väčšinou ide o bývalých príslušníkov elitných vojenských jednotiek, prípadne spravodajských služieb. Technické vybavenie na špičkovej úrovni môžu takýmto spoločnostiam závidieť viaceré bojaschopné armády (vrátane slovenskej). Najväčší rozmach zažili firmy tohto typu v posledných dvadsiatich rokoch, pôvodne ako dodávatelia služieb pre armády, ktoré v danej oblasti operovali. Jedným z najväčších zákazníkov je v posledných rokoch armáda Spojených Štátov, ktorá poukazuje predovšetkým na ekonomicky výhodnejšie riešenie napríklad pri strážení skladov a budov a logistike. Napríklad v Iraku, alebo Afganistane sú súkromné vojenské spoločnosti zodpovedné za ochranu príslušníkov humanitárnych operácií, prípadne za akreditovaných novinárov. Medzi najznámejšie patria BlackWater Corporation, Titan Corporation, Sandline, Northop-Grumman, alebo dnes už gigant Hudson Trident. Každá s odhadovanou hodnotou od pol miliardy USD, až do (skutočne len odhadovaných) troch miliárd USD. Najväčším problémom privátnych armád však stále ostáva ich postavenie vrámci medzinárodného práva. Napriek snahe viacerých krajín o ich legitímnu integráciu do vojenského systému sa na takýchto „žoldnierov“ nevzťahuje Ženevská konvencia a pri ich prípadnom zajatí neplatia pre nich rovnaké podmienky, ako pre regulárnych vojakov (napríklad výmena). V roku 2004 bola v Iraku napadnutá jednotka firmy BlackWater, pri ktorej zomrelo niekoľko jej „zamestnancov“, ktorých smrť vo vojenskej operácii, napriek ich výcviku a povahe ich práce  musela byť nakoniec klasifikovaná a vyšetrovaná ako smrť civilistov v konfliktnej oblasti. Je to síce trochu absurdné, ale právne v poriadku. Na druhej strane, podľa mňa oveľa nebezpečnejšej, sa na nich nevzťahujú práva vojenských súdov pri ich vlastnom pochybení, nedajbože prípadnej dezercii. Nie sú to vojaci, nikomu neprisahali vernosť a poslušnosť, iba ich šéfovia sa zaviazali dodávať služby v zodpovedajúcej kvalite počas trvania kontraktu. Kto kvalitu takejto služby odmeria, je však otázne.  Nakoniec aj americký vojenský súd po prepuknutí mučenia väzňov v Abu-Ghraib musel šiestich zamestnancov tej istej korporácie poslať po spravodlivosť do civilného procesu, pretože neboli legitímnymi príslušníkmi ozbrojených síl. Z pohľadu väzňa je v konečnom dôsledku jedno, či je ponižovaný a šikanovaný skutočným vojakom (ktorých bolo v Abu-Ghraib dosť), alebo  príslušníkom nejakej PMC, rany na tele a duši boleli rovnako. Z právneho hľadiska to však jedno nie je a tak si nakoniec každý išiel po trest za tú istú vec k inému súdu. Skutočné zimomriavky však človeku začnú behať po chrbte až keď si predstaví, kto každý môže byť klientom takejto spoločnosti. Už spolupráca s renomovanými armádami NATO prináša obrovské problémy, tieto sú však určite z dlhodobého hľadiska riešiteľné. Neriešiteľné sú podľa mňa riziká a možné dopady pri nasadení takýchto spoločností do konfliktných oblastí, ktoré ovládajú nelegitímne, avšak solventné skupiny, kontrolujúce napríklad obchod s diamantmi, alebo drogami. Kto dokáže skutočne zabezpečiť, aby žoldnieri, ktorí dnes zabezpečujú pokoj v predmestiach Kábulu zajtra nestrieľali do civilného obyvateľstva niekde v Afrike, len preto, lebo si ich najal miestny magnát, ktorý má problém so susedným kmeňom, alebo novovzniknutým štátikom? Kto dokáže predpokladať, čo urobia takýto žoldnieri v prípadne, že miestnemu magnátovi dôjdu finančné zdroje? A kto vlastne je skutočným konzumentom takýchto služieb? Miestny magnát, alebo obyvateľstvo, ktoré musí na uliciach trpieť príslušníkov privátnych militantných jednotiek? Ako konzument mám právo službu, ktorá mi nevyhovuje odmietnuť, prípadne si ju nekúpiť, no v takomto prípade mi ju už predplatil niekto hore, ktorý mi síce takisto mohol naordinovať služby v podobe zabezpečenia poriadku od štátnych vojenských jednotiek. Predovšetkým v týchto štátoch je kvalita výcviku a morálna vyspelosť štátnych ozbrojených zložiek jedným veľkým otáznikom. Príkladom morálnej vyspelosti veľmi vyspelej armády z veľmi vyspelej krajiny sú aj americkí vojaci z už spomínanej väznice Abu-Ghraib. Je vôbec možné ohodnotiť a porovnať kvality štátneho a súkromného vojaka? Nám neostáva nič iné, len veriť, že v uliciach našich miest nebudeme nikdy potrebovať žiadnych ozbrojených vojakov. Ani štátnych, ani privátnych. A hlavne nie „ino-štátnych“ :-) .