Kobyly na trojvrší

Vojna o Tichú a Kôprovú dolinu na území Tatranského národného parku vypukla pred tromi rokmi. Nikto ju oficiálne neukončil a o prímerí sa tiež nedá písať. Iba ak o zabudnutí. Veď časom sa zabudne na všetko. Na Slovensku aj na to, ako si boháči najnovšie privlastnili najvýznamnejší národný park. Nadiktovali mu vlastné pravidlá. Horšie ako lykožrút.

Núka sa mi viacero úvodov. Jedným z nich je záhada, prečo inokedy vždy tak aktívni aktivisti neurobili absolútne nič proti zámeru ponížiť Tatry. Nezastavili plán milionárov na zamrznutej hladine plesa uprostred národného parku, v ktorom žije hádam celosvetový unikát – sih maréna, zajazdiť si na koňoch. Urobili si tam jednoducho a za potlesku poddaných bujarú a mnohými médiami ospevovanú víkendovú žúrku.

V Tatrách, ktoré sú, len tak akoby mimochodom, hymnickým symbolom ľudí, pod nimi žijúcich. Žúrovalo sa tam aj za účasti tých, ktorí nám hymnu „Nad Tartrou sa blýska...“ chcú prikázať spievať zákonom. Hoci zo samotných Tatier si urobili gýčový Práter.

  Druhým úvodom môže byť spomienka na Ladislava Nádašiho. A mrazivé konštatavanie, že s týmto lekárom a spisovateľom sa Vysoké Tatry vrátili o sto rokov späť a nielen počas uplynulého víkendu. Nemôžem sa ubrániť Marxovej irónii na tému opakujúcich sa dejín. A použiť slovné spojenie „panské huncútstvo“ v súvislosti s konským pólom na Štrbskom plese sa mi zdá práve tak adekvátne, ako považovať sériového vraha za filantropa.   

Už dávno zapadol prachom zabudnutia čas „andelov na horách“.

Neubránil som sa ani spomienke na Bela Kapolku. Netatranca, ktorý si tieto hory zamiloval až tak, že si v nich sám v nezvládnutej chvíli vzal život. Nechal tým vnímavejším, ktorí ešte zostali na rok, dva, či niekoľko, odkaz o tom, že život v horách je životom pokory.

Belo Kapolka písal aj o ekologickej situácii vo Vysokých Tatrách, zladení ochranárskych opatrení v národnom parku s plnohodnotným pobytom človeka v prírode. Život si vzal na Hrebienku, v aute, z ktorého posledný raz zazrel nádheru podtatranských údolí. Odprevadila ho na jeho poslednú cestu.

Komu z tých figúriek na Štrbskom plese vraví niečo trojica mien Pirin, Valér a Prašivec? Trojica chlapských a nežných charakterov v podaní Štefana Kvietika, Ivana Rajniaka a Jula Vašeka? Medená Veža alebo Orlie pierko. A Vlado Müller. Počas víkendu sa vo Vysokých Tatrách spomínali akurát tak Sajfovci, Tkáčovci, Sýkorovci. Príliš silný kontrast na jeden odstavec.

Režisér Martin Hollý robil v sedemdesiatych rokoch príbeh o horách, chlapoch, dušiach a charakteroch. Víkendový príbeh bol o prachoch, bakchanáliách na počesť boha Mamonu. To všetko v národnom parku, to všetko udupajúc symboliku z tých najemotívnejších. To všetko ako provokácia, čo všetko si môžeme na Slovensku dovoliť a ešte si dovolíme.

Nuž a stále mi vŕta hlavou, kde boli a sú teraz všetci tí aktivisti, ktorí vlastnými telami bránia akékoľvek aktivity na území našich národných parkov v duchu nemennej ideológie o tom, že „samovývoj“ alebo „neurob nič!“ = všeliek na zachovanie prírodného bohatstva. Túto svoju frázu asi dotiahli do dokonalosti. Neurobili nič. Či to však prospeje zachovaniu prírodného bohatstva a súčasne národnej symboliky, možno právom pochybovať.

  Nemôžem sa zbaviť ani ďalšej skupiny úvah. Úvah o tom, že do Vysokých Tatier, napriek tomu, že som ich vždy miloval, nikdy, čo budem živý, nevkročím. Tak, ako tisíce tých, ktorí si spolu so mnou povedali to isté. Nikdy viac! Chcem si na ne uchovať spomienku o nádherných horách s malebnými tatranskými osadami a staručkou električkou, v ktorej jazda s rodičmi z Lomnice na Štrbské bola pre nás, deti, neskutočnou odmenou. Aj za odvahu vyškriabať sa ponad Popradské pleso na Ostrvu a popri ďalších nádherných plesách v noci doraziť na Sliezsky dom.    

Chcem si uchovať spomienku na Vysoké Tatry, v ktorých bola aj predajňa kníh. Dodnes mám doma celé edície Zelenej knižnice či všetkých Durellov, ktoré mi naši kupovali v tej predajni a večer som si ich po túre čítal. Dnes ju márne budete hľadať. Nájdete akurát tak viacero erotických salónov. Chcem si uchovať spomienku na Monkovu dolinu a sedlo Ždiarskej vidly s kamzíkmi. Čoskoro tam zrejme niekto usporiada ďalšiu žúrku v podobe pretekov štvorkoliek.

„S těmahle nohama nemůžu dál“ –  spomínam na povzdych turistu, ktorý vystupoval v Starom Smokovci z električky, unavený do krajnosti, ale šťastný, že prešiel a videl to, čo videl. Na to a na neho tiež nikdy nezabudnem. Hoci mal na sebe iba tepláky a filcový „ruksak“.

Nezabudnem na cukráreň v Smokovci, na grog na Štrbskom a na párok v Lomnici. A na hlt Bechera na Sliezskom dome, na zahriatie.

Podľa návštevného poriadku Tatranského národného parku môžem svojho labradora vodiť iba po území tatranských osád. Čiže do Tatier ako do hôr už nesmiem. Na žiaden turistický chodník mimo osád už s ním už nesmiem. A to som naozaj zvyknutý, práve tak, ako on, že po horách nás púta k sebe „vôdzka“ – to je naozaj hnusné, hoci spisovné slovo. Aj preto chodím do Dolomitov, aj preto som už prešiel vari všetky národné parky na území Českej republiky. Tam všade môže človek so psom, ale nie miliardár s koňmi. Na Slovensku je to naopak. S poslednou výnimkou, ktorú zatajím pred všetkými boháčmi. Aj Pavol Barabáš o nej vie. Nedáme si ju, majstre!

S koňom sa po Vysokých Tatrách môžem premávať hoci priamo po zamrznutej hladine Štrbského plesa. Zatiaľ. Možno nabudúce aj Skalnatého či Zeleného alebo Batizovského. Veď napríklad na také Velické pleso vedie asfaltka, vhodná aj pre prívesy s koňmi a neďaleký hotel podstupuje rekonštrukciu. Je pravda, podzemné garáže pre kone nemá, ale ktovie..., raz...

Som šokovaný z toho, ako doživotný starosta Štrby nadšene vyzýva na ďalšie takéto akcie, lebo „to priláka do Tatier peniaze“. Lenže, ten starosta sa mýli. Tatry patrili (okrem boľševikov) vždy turistom. Za normálnych čias. Nebohatým, ale nadšeným. Dobre, pán starosta, nech teda odteraz slúžia prachom! Turisti si nájdu iný raj. Vo svete ich je ešte toľko!

 V Tatrách už nebude počuť vzdychanie a ochkanie z toľkej nádhery či boľavých nôh, prehluší ho streľba šampusu a hulákanie bujarých zábav.

Som šokovaný z toho, ako sa menovec pána starostu, zastupujúci finančný gigant  chváli, že sa všetci pozvaní dobre bavili. Za milión eur sa naozaj asi dá dobre pobaviť. Aj v národnom parku. A hoci aj po hlavách aktivistov a ochranárov a iných obvykle ekoteroristov. A nielen po ich hlavách.

  Prichádzajú ďalšie a ďalšie pocity a asociácie. Napríklad aj tá o kope, veľkej kope, ktorá síce krásne smrdí, ale sadáme si na ňu radi. To sa týka všetkých tých nájomných klaunov, zabávačov a hviezdnych moderátorov, ktorí sa počas uplynulého víkendu ponáhľali na Štrbské pleso robiť podložky pod nohy a iné údy našich novodobých oligarchov. Napokon, je to spôsob ich obživy, oni sú zrejme zvyknutí.    

Tak, ako je scestná predstava o tom, že by bolo užitočné založiť turistický krúžok v bordeli, je scestné aj to, že ktosi organizuje bordel v turistickom stredisku. V národnom parku – opakujem zámerne.

Ja si však stále nemôžem zvyknúť ani na obraz detvancov ako vyhrávajú na svojich husličkách zabávajúcim sa pánom. Ani na ten obraz, na ktorom som nedávno videl novodobú ruskú šľachtu. Jej zábavkou je navliecť na seba odevy z čias cára Mikuláša a oddávať sa poľovačkám na koňoch a s vodkou.

Nemôžem zabudnúť Kapolkovu fotku so šťastným úsmevom a vo vyťahanom doma pletenom svetri, zosnímanú kdesi pred chatou pod Rysmi. Aj keď ju dnes v novinách nahradila fotografia ich blahorodí na koňoch a v honosných kožuchoch na Štrbskom plese. Zrejme ako nový trhový symbol Tatranského národného parku.

  Kone a voda Štrbského plesa mi všetko pripomenuli. Aj s tými prizerajúcimi sa „chudákmi“ za bariérami ďaleko od plesa. Pripomenuli mi školské výlety do Tatier. Pripomenuli mi tamojšie túry s rodičmi a boľavé nohy, vyzuté pri brehu Zeleného Plesa. Pripomenuli mi tetu Michaľákovú na Ždiari variacu „zrobené“ i ujka Michaľáka, vyspevujúceho si pred drevenicou a stružlikajúceho akýsi šindeľ.    

Tento „konský“ víkend v Tatrách mi pripomenul, že život bol krásny. Aj keď chudobný. Ale nebol tak prázdny ako život dnešnej šľachty. Aj keď bohatej. Mimochodom, naozaj vymeňme dvojkríž na trojvrší v štátnom znaku za kobylu. Alebo – kobylinec.

  „Za prachy si sťěstí nekoupíš!“