Miliardové vtipy.

Náš štát má svoje špecifiká, to sa vie najmenej od začiatku 90-tych rokov. A nie sú len ekonomické, ako sa to vtedy tvrdilo. Sú aj v kultúrnej úrovni.

Myslím, že nebudem klamať, ak poviem, že hustota národných pamiatok
na kilometer štvorcový je jedna z najvyšších v Európe (a možno vynikáme
aj v stave ich zanedbanosti, to je ale o inom). Jazykovedci nás
ubezpečujú, že vďaka množstvu výnimiek z pravidiel používame jeden
z najzložitejších jazykov na svete. Dokonca na našom území sa nachádza
geografický stred Európy. A ako sa ukázalo v kauze Interblue Group,
špecifický je aj náš zmysel pre humor.

Okolnosti celej kauzy sú dostatočne známe, netreba ich opakovať.
Svedčia o vážnom zlyhaní ministrov životného prostredia, ktorí obchod
uzavreli, a následne vlády, ktorá ho vzala na vedomie a odobrila.
Pretože štát prišiel o niekoľko miliárd korún, ktoré sa dali využiť na
riešenie ekologických problémov (tých máme tiež neúrekom).

Počul som zaujímavé vysvetlenie, prečo sa tak stalo. Vraj preto, že
sme predávali ako prví. Nebol teda referenčný rámec, od ktorého sa
mohli odvíjať ceny, a neboli ani skúsenosti s takýmto predajom. No
dobre, aj keby to bolo tak: nemali byť naši vyjednávači o to viac
opatrní? Nemuseli sme sa predsa ponáhľať, nemusel sa predávať tak veľký
objem, dokonca na roky dopredu. A najmä: nemuselo sa predávať firme,
o ktorej nikto nič nevedel, nemala žiadne odporúčania (a ani ich
nemohla mať, keďže vznikla len pár mesiacov predtým) a ktorej sídlo
v žiadnom prípade nesvedčí o pobyte svetového obchodníka. Najmä však
toto „vysvetlenie" nevysvetľuje dve veci: prečo sú rozpory medzi
informáciami, ktoré boli podaná na vláde a medzi zmluvou, ktorá bola
naozaj podpísaná. A prečo sa - ak sme my nastavili „referenčný rámec"
na nejakých 5 až 6 euro za tonu, podarilo ostatným vyjednať cenu
dvojnásobnú...

Ale nie o tom som chcel hovoriť. Reč má byť o humore.

Skutočná estráda vypukla po novom roku. Vtedy vyhlásil predseda
vlády Robert Fico na adresu bývalých ministrov životného prostredia za
SNS: „Zavádzali nás. Do vlády som dostal materiál, kde bolo povedané,
že to nemožno previesť do nasledujúcich rokov. Zavádzali nás v celkovom
objeme predaných limitov. Snáď keď mi minister prinesie do vlády
materiál, mám elementárnu mieru dôvery, ale jednoducho to boli
klamstvá."

To bol ale len prvý pozoruhodný výrok. Nie podstatou (teda konanie
ministrov) ale tým, že túto podstatu premiér takto verejne priznal.

Druhý výrok bol ešte šokujúcejší. Ako uviedli médiá, podpredseda
vlády Dušan Čaplovič skonštatoval, že o predaji emisií chýbajú na
ministerstve dôležité dokumenty. Hľadal ich - a zistil, že ich niet. 
Zobrali si ich so sebou ľudia, ktorí sa na realizácii obchodu
podieľali, alebo sa skartovali v čase personálnych zmien na
ministerstve životného prostredia. Ako správne predpokladal, väčšinou
sa strácajú dokumenty dokazujúce chybné kroky. "Samotní aktéri si už
dopredu uvedomovali, že tam urobili viacero subjektívnych veľmi vážnych
chýb," povedal Čaplovič.

To najlepšie na záver: Vicepremiéra prekvapilo, keď sa v čase jeho
odchodu z ministerstva našiel celý šanón nových dokumentov založený v
kovovej skrini po zmene šéfa kontroly rezortu...

Takže tak.

Máme vládu, v ktorej sedia ministri, ktorí klamú a zavádzajú svojich
kolegov. Máme vládu, ktorej ministri toto klamanie a zavádzanie pokojne
trpia. Máme vládu, v ktorej si štátni úradníci uťahujú zo svojho šéfa -
tu dokumenty stratia, tam si ich odnesú domov, niekde inde ich
jednoducho skartujú - a napokon sa zistí, že časť údajne zmiznutých
dokumentov leží v zázračne objavenej kovovej skrini. A tí úradníci
pokojne ďalej úradujú pod vedením nového ministra.

Máme vládu, z ktorej si verejne uťahuje konateľka (a kedysi
majiteľka) firmy Interblue Group. Raz oznámi, že chce rokovať, potom
oznámi, že rokovať bude, ale len so sprostredkovateľmi, pretože náš
minister životného prostredia sa jej nezdá byť dostatočne dôveryhodný
(pre nášho ministra naopak tabuľka na dverách garáže dôveryhodná byť
musí). Potom posiela listy v mene firmy, ktorú ona sama už pred
niekoľkými dňami zlikvidovala a presťahovala do Švajčiarska.
Predstavitelia našej exekutívy poslušne dobehnú do Zürichu, dohodnú sa
na tom, že pošle dokumenty - ale nepošle ich. Utrpela totiž otras mozgu
(čo na tom, že ju pár hodín po incidente, ktorý ho mal vyvolať, videli
s úsmevom pobiehať po budove) a nevie, či ešte bude môcť v svojej
záslužnej práci v prospech akcionárov Interblue pokračovať. A naše
ministerstvo životného prostredia sa zmôže len na to, že po niekoľký
raz oznámi, že bude vyvíjať právne kroky...

Títo všetci si robia srandu z nás. Vedia, že my máme zmysel pre
humor, milujeme zabávačov a sme ochotní im za to zaplatiť. Hoci aj
miliardy.

A tu už to prestáva byť smiešne.