Slovenská republika mala šťastie, že sa v období divokej „mečiarovskej“ privatizácie a následnom období „gorilej“ privatizácie za vlády M. Dzurindu nestihli sprivatizovať všetky, resp. majoritné podiely slovenských strategických podnikov a veľkých obchodných spoločností. Prvá vláda Roberta Fica všetky privatizácie zastavila, následná Radičovej vláda rozpredať zvyšky štátneho majetku nestihla. "Nebudeme súhlasiť so žiadnym dopredajom akcií, ktoré dnes ovláda štát a Slovenská republika. Naopak, pokúsime sa posilniť postavenie štátu ako akcionára v týchto podnikoch," zdôraznil priority súčasnej vládnej strany SMER-SD predseda vlády Robert Fico.
Vďaka 51% podielu štátu v Slovenskom plynárenskom priemysle (SPP) mohol štát v rokoch 2008 - 2010 zásadne vplývať na rast cien plynu pre domácich spotrebiteľov a chrániť tak ľudí s nižšími a strednými príjmami. Pomáhal mu v tom aj zákon o regulácii v sieťových odvetviach, podľa ktorého schvaľovanie cenových návrhov predkladaných Úradu pre reguláciu sieťových odvetví obchodnými spoločnosťami bolo prenesené z pôsobnosti štatutárnych orgánov obchodných spoločností do pôsobnosti valných zhromaždení týchto spoločností. Zákon, ktorý v roku 2008 presadil SMER – SD spočíval v tom, že SPP mohol podať návrh na zvýšenie ceny plynu iba vtedy, ak o tom rozhodlo uznesením valné zhromaždenie, pričom vo valnom zhromaždení má štát väčšinu – 51 percent a francúzsky a nemecký akcionár má len minoritu 49 percent. Aj vďaka tomuto zákonu bola na Slovensku v rokoch 2008 – 2010 v tejto oblasti zachovaná cenová stabilita.
Majoritný akcionár degradovaný na prísediaceho
Radičovej vláda a ministerstvo hospodárstva vedené Jurajom Miškovom však stihli v krátkom čase vyjsť v ústrety zahraničným menšinovým vlastníkom obchodných spoločností a novelou zákona bol v skrátenom legislatívnom konaní zrušený zákon zabraňujúci SPP, aby neustále podával návrhy na zvyšovanie cien plynu s cieľom nárastu vlastného zisku na úkor ľudí. Rozhodovacie právomoci v cenovej oblasti prešli z valného zhromaždenia na štatutárne orgány a v niektorých nadnárodných spoločnostiach situácia prerástla do priam absurdných pomerov.
Museli sme sa bezmocne prizerať ako majoritný akcionár, ktorým je štát, bol degradovaný na obyčajného prísediaceho bez reálneho vplyvu, pretože mal menšinové zastúpenie v štatutárnom orgáne.
Slovenská republika ako krajina, v ktorej nadnárodný regulovaný subjekt podnikal, sa stala doslova rajom pre zahraničných podnikateľov a macochou pre svojich vlastných občanov. Podávanie desiatok cenových návrhov nabralo často podobu čistých „trucpodnikov“ voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, napriek tomu, že regulovaný subjekt vedel, že nesplnil podmienky zákona. Štátna administratíva bola zahltená návrhmi, zjavne nemajúcimi šance na úspech, ale konať musela a zbytočná byrokracia prekvitala, samozrejme, na účet daňových poplatníkov - občanov Slovenskej republiky.
Preto som spolu s poslancom Marošom Kondrótom predložil návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Chceme ním dosiahnuť návrat k zabehnutej praxi spred roku 2010, ktorá zaručí nielen dôstojné postavenie štátu ako spolumajiteľa, či dokonca väčšinového vlastníka, ale hlavne vytvorí priestor aj na rešpektovanie jeho záujmov a záujmov občanov Slovenskej republiky. Ustanovenia navrhované v zákone sú preto formulované tak, aby zamedzovali neúčelnému podávaniu návrhov cien a iných návrhov v cenovom konaní regulovanými subjektmi a zbytočne nespôsobovali neúmerné trvanie cenového konania a zvyšovanie nákladov.
Sloboda a solidarita solidárna iba so zahraničným kapitálom
Skupina SPP po zdanení dosiahla v uplynulých troch rokoch nasledujúce zisky: Rok 2009 – 622 mil. Eur, rok 2010 – 561 mil. Eur, rok 2011 – 564 mil. Eur.
Väčšinovým vlastníkom (51%) SPP je štát a štát nie je súkromná firma, pre ktorú je prvoradý zisk a cieľom zodrať všetkých ostatných. Samotná teória demokracie zdôrazňuje, že občania sa na základe spoločenskej zmluvy vzdávajú určitých práv v prospech štátu a štát má slúžiť blahu občanov a chrániť ich záujmy.
Tu musím poukázať na aktivitu niektorých poslancov NR SR, najmä zo strany Sloboda a solidarita, ktorí sa naopak pokúšajú chrániť záujmy nadnárodných korporácií na úkor slovenských občanov.
Rozumiem tomu, že pán Miškov nemá chrániť akých občanov, keďže SaS ledva splnila 5-percentné kvórum na vstup do parlamentu a tých 5% voličov SaS netvoria ľudia so strednými a nízkymi príjmami, ktorí najviac pociťujú zdražovanie energií na svojich peňaženkách. Ich voličmi sú práve tí manažéri, ktorých desaťtisíc eurové platy a odmeny závisia na hospodárskych ziskoch obchodných spoločností.
Aby to však nevyzeralo tak okato, argumenty, ktoré odporcovia regulácie používajú sú, že takéto zákony sú protiústavné, nie sú v súlade s platnými zákonmi, či medzinárodnými zmluvami. Dôkazom, že sa strana Sloboda a solidarita pokúša presadzovať záujmy lobistov a obchodných spoločností je aj to, že zákon, ktorý sme spolu s poslancom Kondrótom navrhli sa pokúsili zastaviť už na začiatku, pred otvorením akejkoľvek diskusie o týchto zmenách. Predseda SaS Richard Sulík obvinil Predsedu NR SR Pavla Pašku, že sfalšoval termín doručenia novely zákona Obchodného zákonníka do parlamentu, aby ho mohol zaradiť do programu druhej schôdze NR SR. Po tom, čo sa preukázalo, že nehovoril pravdu a novelu sa strane SaS nepodarilo zastaviť, sa Sulík odmietol Paškovi ospravedlniť.
Zaujímavé je, že vtedy ešte minister Miškov v júli 2011 v rozhovore pre Plus 7 dní povedal že "zahraniční akcionári SPP si podľa ministra hospodárstva Juraja Miškova urobili z podniku dojnú kravu".
Ďalšie zaujímavé súvisiace odkazy:
Miškov by predal podiely štátu v energetických firmách
Miškov tlačí SPP českému boháčovi
Mikloš chce poukázať na postup Miškova pri predaji akcií SPP
Zbavme sa štátnych podielov v SPP či elektrárňach, navrhuje Miškov
Na záver rozsiahleho blogu ešte len niekoľko zhrnutí k tejto téme:
Tam kde má štát väčšinu, má právo a dokonca i povinnosť s touto väčšinou nakladať a prijímať také rozhodnutia, ktoré budú prihliadať aj na situáciu v krajine a na možnosti občanov štátu, v ktorom podnikajú. Je nemorálne a je proti záujmom Slovenskej republiky, ak firma, ktorá zarába každý rok stovky miliónov Eur, navrhuje neustále zvyšovanie cien pre tých, ktorí sa proti tomu nemôžu brániť – občanov štátu, ktorý je majoritným akcionárom rovnakej firmy.
Som presvedčený, že je správne, ak sa Vláda SR a Národná rada SR prikloní k myšlienke, že v ťažkých časoch, ktoré prežívame musí štát prostredníctvom svojich podielov v obchodných spoločnostiach intervenovať a žiadať, aby sa tieto spoločnosti správali stabilizačne a sociálne.
Toto by si mohli osvojiť aj poslanci NR SR za stranu Sloboda a solidarita, pretože práve takto sa správal jeden z najvýznamnejších priemyselníkov svojej doby, Tomáš Baťa, ktorého v SaS s takou obľubou citujú.
Odkaz tomuto užívateľovi
- Mgr. Rastislav Blaško: Registrácia ochrannej známky - kde a ako? »
- Mgr. Rastislav Blaško: Export, import a nová ochranná známka »
- Mgr. Rastislav Blaško: Ako a kedy požívať ® alebo TM? »
- Martin Cabak: Ako prežiť v snehovej kalamite »
- Pavlik Morozov: Cyklisti smrdia a majú páchnuci moč – zastavte vyčíňanie tejto bezohľadnej bandy! »
- Michal Kmeť: Madari dnes priznali porazku »
- Peter Peterko: Nové strany - staré ksichty - staré praktiky »
- Juraj Poláček: Najlepšie hlášky o prieskumoch MVK »
- Barbora Lanikova: Platobným rozkazom súd zaviaže dlžníka zaplatiť do 15 dní »
- Mário Bošanský: Cyril a Metód »




























starapravda
mame tu dva legitímne pohľady na štát, alebo na vzťah štátu a súkromnej sféry. Na jednej strane je pohľad neoliberálov, kde štát má vystupovať iba ako nočný strážnik a základné hodnoty sú deregulácia, privatizácia, liberalizácia a základnou dogmou je: štát je zlý vlastník. Otázka je, komu tento pohľad vyhovuje. No vyhovuje súkromným korporáciám, biznismenom a najbohatším zložkám spoločnosti. Druhý pohľad: silný sociálny štát. To je pohľad sociálnej demokracie. Oba tieto dva pohľady sú legitímne, pričom však pohľad sociálnej demokracie hovorí viac o regulácii, o sociálnych funkciách vlastníctva, o rovnováhe, o redistribúcii v prospech tých slabších. Komu tento pohľad vyhovuje? Tým najslabším a strednej triede, ktorých chráni. Pozrite sa na Nórsko, na Švédsko. Kto vládne? Sociálni demokrati. Regulujú? Regulujú. Funguje to? Funguje. Čiže tu máme dva základné pohľady: pravica, ľavica. Vo voľbách sa tieto dva pohľady stretli a vyhral kto? Vyhrala ľavica. Čiže: ja si myslím, že tento problém už máme vyriešený – demokraticky a legitímne. A ja som naozaj veľmi rád, že filozofia neoliberálov, ktorá sa dá v skratke vyjadriť „brániť bohatých a kopnúť si do najslabších“, konečne na Slovensku prehrala.
heslomat
Súhlasím s týmto článkom. Jeho autor vystaval veľmi logicky argumenty a je iba veľmi ťažké mu oponovať. Súhlasím s tým, že pravicová vláda vždy vychádzala vústrety zahraničným menšinovým vlastníkom, podľa vzoru Ivana Mikloša, ktorý bol doslova posadnutý rozpredávaním majetku do zahraničia. K strane SAS sa vyjadrovať radšej nejdem, pokladám to pod svoju úroveň vyjadrovať sa vulgárne, hoci sa to v prípade SAS inak vôbec nedá.